Michaela, ktorej SM diagnostikovali v roku 2016: Trikrát do týždňa chodím do fitka!

Pacientske príbehy

22.01.2020

Keď sa u Michaely začali prejavovať príznaky sklerózy multiplex (SM), jej synček mal len rok. Teraz aktívne cvičí a život si užíva naozaj naplno.

Keď sa u Michaely začali prejavovať príznaky sklerózy multiplex (SM), jej synček mal len rok. Keďže s maminou nevedeli, čo sa deje, pochopiteľne ju prepadol obrovský strach. Strach z toho, že zomrie a nebude viac svojmu synovi mamou, mame dcérou, manželovi manželkou. Dnes Miška aktívne športuje a za jediné, čo označuje ako obeť je to, že už viac nemôže darovať krv ako predtým.

Písal sa jún 2016 a Miška sa so svojím vtedy 13-mesačným synčekom vybrala na návštevu k mame na dedinu. Vtedy sa Michaela po prvý raz zverila s problémami svojej mame. Trápil ju rapídne zhoršujúci sa zrak a tiež tŕpnutie ruky, čo pociťovala hlavne vtedy, keď kŕmila svojho syna, a to už niekoľko mesiacov. „Mama s trpkosťou počúvala, ako sa mi v priebehu posledných 10 dní zhoršil výrazne zrak a ako mi na očnom lekárka dala len nejaké kvapky a masť s tým, že ak sa to nezlepší, vypíše mi lístok na silnejšie okuliare,“ spomína na prvé príznaky SM Michaela. S miernymi obavami, no stále optimisticky naladené, Michaela a jej mama si mysleli, že jej bolesti majú pôvod v chrbtici a ďalej sa tým nezaoberali.

Strach zo srmti

Miškinej mame však na tom všetko stále niečo nehralo, a preto sa rozhodla osloviť sesternicu, ktorá je zdravotnou sestrou a opísala jej dcérine ťažkosti. „To, aké podozrenia vtedy vyslovila si už nepamätám, ale povedala aby som určite zašla k lekárovi. Bol však víkend a mama plná strachu o svoje jediné dieťa zavolala na záchranku,“ hovorí Michaela. „Výjazd síce neprišiel, ale nasledoval telefonát s operátorkou zo 112, ktorá sa pýtala na moje problémy a odporučila mi, aby som ešte v ten deň navštívila očné. Keďže to bolo v nedeľu, v podvečerných hodinách, šla som do nemocnice,“ vysvetľuje sympatická mamička.

Pre Michaelu znamenali nasledovné dni vyšetrenia, ktoré mali zistiť, čo sa s ňou vlastne deje. Lekári možno tušili, o akú diagnózu ide, no nič nepovedali. Pravdu odhalila až magnetická rezonancia o štyri dni neskôr. Nasledovali ďalšie vyšetrenia, aby mohli diagnózu SM potvrdiť na 100 % a potom už verdikt, že má Michaela skutočne sklerózu multiplex. „Keď mi oznámili tento fakt, prázdne chodby očného oddelenia ožili mojim smútkom, plačom a bolestivým pospevovaním si melancholickej hudby v sprievode môjho telefónu. V tom momente som myslela, že je koniec, že tu pre moju rodinu už dlho nebudem, že zomriem. Strach z toho, čo potom bude s mojím synom bol obrovský. Našťastie bol tento záver unáhlený a neopodstatnený,“ hovorí Michaela o najťažších chvíľach jej života.

Niečo vzala, niečo dala

Miška už dnes vie, čo život s SM obnáša. Musí sa teraz denne starať o svoju rodinu, ale aj o seba, čo niekedy vyžaduje určitú dávku sebeckosti. „Musím si ukrojiť z času stráveného so svojou rodinou pre seba a dať si „do tela“ na tréningu. Našťastie, rodina je ku mne zhovievavá a môžem tak chodiť do fitka na funkčný tréning trikrát týždenne,“ hovorí s úsmevom. A presne to je to, čo jej skleróza multiplex dala, respektíve vrátila – chuť športovať. „Šport mi pomohol s inkontinenciou a spoznala som vďaka nemu mnoho výnimočných ľudí, ktorí o mojom ochorení vedia a berú ma takú, aká som. Tréneri mi vychádzajú v ústrety a prispôsobujú mi cvičenie, ak niektoré nie som schopná zvládnuť pre poškodený stabilizačný systém,“ vysvetľuje, no jedným dychom dodáva, že ju vôbec nešetria a ani ju nepodceňujú. Ak si to Miška zaslúži, príde aj pochvala. Práve športu je podľa jej slov zaviazaná za to, že sa odo dňa diagnostiky jej ochorenia ďalší atak nedostavil.

„A ak chcete vedieť, čo mi SM vzala, vzala mi to, čo som mala veľmi rada. To, čo ma napĺňalo a bolo mi zadosťučinením. Moje vysnívané darcovstvo krvi mi dávalo pocit, že aj ja som pre niekoho život dôležitá,“ hovorí Michaela, ktorá ako pacient s autoimunitným ochorením krv darovať nesmie pre kontraproduktívny účinok na jej ochorenie. Miška však vie, že momentálne ju potrebuje najmä jej rodina, dnes už dvaja malí synovia. „Pre nich som tu, pre nich žijem, pre nich bojujem! Oni sú moja 1. línia, ktorá ten boj so mnou začala hneď, ako prišiel. A vy, všetci moji spolubojovníci nastupujete vtedy, keď rodina nevie, lebo to na vlastnej koži nezažila. Vy ste moja 2. línia! A ja Vám z celého srdca ďakujem, že spolu s Vami je moja podporná psycholiečba dvojfázová!!!“ uzatvára svoj príbeh Miška.

Partneri projektu